1. Úvod
  2. /
  3. Management blog
  4. /
  5. Máte soucit s kolegy,...
Na jednom z interných seminárov o produktivite a organizácii sme mal diskusiu o súcite. S argumentami, že predsa nemôžeme ľudí iba organizovať a kapitalisticky smerovať do produkcie, musíme mať k nim aj súcit, porozumenie, sociálne cítenie.
 
Toto je veľmi veľmi veľmi citlivá téma v manažmente, a nie iba v ňom, a preto rád by som sa k nej vyjadril.
 
Odkiaľ vlastne môj súcit voči okoliu pochádza? Kde sú jeho korene? Ak to preskúmame hlbšie, zistíme jednu hodne zaujímavú vec. Vysvetlím to na príklade.
 
Vidíme na ulici uplakaného chlapca, ktorému spadla na kole retiazka. Čo urobím, ak viem, čo s tým? Zohnem sa, nasadím  retiazku na svoje miesto a chlapec vysmiaty odfrčí preč. Alebo ak nie som technický typ a neviem, čo s tým,  môžem zastaviť nejakého okoloidúceho, či by nám s tým nepomohol, a chlapec je zase veselý.  Z mojej strany bez akéhokoľvek prejaveného súcitu voči chlapcovi. Ak ale nedokážem ani jedno ani druhé – pomôcť sám alebo pomoc zabezpečiť, zostáva mi jediná vec. Ľútosť voči nemu, že to, čo sa mu stalo, je naozaj nepríjemné.
 
A toto platí všeobecne. Ak s problémom na druhej strane dokážeme niečo urobiť, tak to urobíme. Ak dokážeme daný stav aspoň čiastočne zlepšiť, tak ho zlepšíme. Ak s tým ale nedokážeme urobiť nič, tak môžeme akurát prejaviť súcit, že nás to mrzí.
 
Vyzerá, že súcit je akýmsi utlmovačom. Tabletkou, ktorá veci nerieši, iba otupuje ich vnímanie. Preto moja rada. Kedykoľvek zbadáte, že niekto okolo vás prejavuje súcit, spravidla vidíte človeka, ktorý v skutočnosti nevie, ako má s danou situáciou naložiť. Ak by vedel, tak namiesto ľútosti s tým jednoducho niečo urobí.
 
Aký z toho môžeme urobiť záver. Byť k ľuďom ľudský a empatický je úplne v poriadku a je to viac než želané. Ale nezameňme si to za bezradné súcitné postávanie namiesto vyriešenia problému, aby ľudia okolo nás mohli opätovne nasadnúť na svoje kola a a šťastne uháňať v živote dopredu. Toto je voči nim oveľa humánnejšie ako ľútosť.